English version

Hotely

Tisk

Deň prvý alebo hurá do Maďarska (24.8.2002)

Bánovce nad Bebravou

Tak a opäť vyrážam do sveta, jednotné číslo používam preto, lebo tentokrát idem s Tonom a ten včera odcestoval do Szegedu a stretnem sa s ním až v maďarskej Békescsabe. Trasa už je notoricky známa a odskúšaná a ráno 5.11 za mesačného splnu opúšťam Bánovce – smer Topoľčany. Po Chynorany mi robí spoločnosť Magda Petríková, ktorá sa vybrala na Vtáčnik. Ďalším vlakom pokračujem z Topoľčian do Nových Zámkov, cestou mi je dosť zima a teším sa už na lúče vychádzajúceho slnka.
Z Nových Zámkov ma už tretí vlak dopravil do Komárna, kde už opustím územie Slovenska. Vlak do maďarského Komáromu mi takmer ušiel, pred pokladňou je totiž strašne dlhý rad a iba pomaly sa posúva. Na poslednú chvíľu však stíham kúpu lístka a dve minúty pred odchodom sedím v kupé. Ani nestíham kúpiť si na rozlúčku slovenské pivo. Vlak oblúkom obchádza Komárno a mostom cez Dunaj prichádzam do Maďarska.

MAĎARSKO

Hneď v Komárome vystupujem a idem do mesta vymeniť si forinty. Hlavná ulica to je samá zmenáreň, všade je rovnaký kurz a tak mením v tej prvej (100 Sk = 530 Ft, mením spolu 700 Sk). Vraciam sa na stanicu, kupujem si lístok do Lőkösházy a pýtam sa na cenu lístka L-háza – Curtici. Pani listuje v akomsi ručne písanom zošitku a na kalkulačke naťuká 800 Ft. Ale tu sa to kúpiť nedá, vraj až v Budapešti. Kým pôjde môj vlak, dávam si čapáka Soproni ászok (dosť slabé pivo) a o chvíľu by mal už ísť vlak.
Rýchlik ARRABONA ako tradične mešká, po príchode si sadám do vagóna idúceho z Zűrichu. Klíma v ňom mi zrovna nerobí dobre a tak kýcham. V kupé je párik mladých Švajčiarov, tej ich nemčine skoro vôbec nerozumiem. Za Komáromom vidno zablatené lúky, kde bol ešte pár dní dozadu rozliaty Dunaj. Cesta do Budapešti ubehla rýchlo a vystupujem na stanici Keleti pályaudvár.
Chcel by som si kúpiť lístok L-háza – Curtici, keď konečne nachádzam medzinárodnú pokladňu, zostalo iba pri chcení. K vnútroštátnemu lístku mi to nepredajú, mám si ho kúpiť až v samotnej L-háze a musím ísť iným vlakom do Rumunska, ako tam prídem. Logika mi akosi uniká. Pre zaujímavosť si ešte zisťujem cenu lístka Budapešť – Curtici (5 300 Ft spiatočný!). Hrozná cena. Idem sa teda usadiť do rýchlika BÉGA a s 15 min meškaním opúšťam Budapešť.
Slnko už poriadne pripeká a po prvú stanicu, ktorou je Szolnok driemem. Teplo mi už nedá spať a netrpezlivo očakávam Békescsabu, či tam bude Tono. Našťastie bol a už v dvojici pokračujeme smer rumunské hranice. Asi budem musieť v L-háze vystúpiť, lebo cez hranice nemám lístok. Uvidíme.
O chvíľu je tu pohraničná L-háza, prichádza sprievodca a hovorím mu, že nemám lístok. Ak chcem cestovať do Curtici rýchlikom BÉGA, bude ma to vraj stáť 2050 Ft. Sumu vypočítal podľa Tonovho lístka, ktorý si ho „aktívne“ kúpil už v Szegede a v Békescsabe si dokonca prikúpil miestenku. Keď vraj nechcem lístok, tak bude iba 1000 Ft. Jasné, že beriem druhú možnosť. Rumunský sprievodca vraj nastupuje až v Curtici. Snáď neklame. Maďarská pasová kontrola je v pohode, colník dokonca hovorí po slovensky.

RUMUNSKO

Takže opúšťame Maďarsko a po pár kilometroch sme v rumunskej pohraničnej dedine Curtici. Teda až po pasovej kontrole.

Curtici

Lístky do Predealu budú predávať až keď príde rýchlik MUNTÉNIA. Tu už je o 1h viac, tak sa ideme najesť, v staničnom bufete si dávame prvé rumunské pivo a ideme na prechádzku po Curtici. Tu snáď majú všetko – školu, poštu, park, kostol a dokonca aj kúpalisko, kde rozvoniava pečené mäso na rošte. A okrem toho aj kravy, husi, kozy, Dacie, staré bicykle... Na stanici si ešte kupujeme pivo do vlaku, keď prišla MUNTÉNIA aj lístky a 21.34 s 10 min meškaním vyrážame na nočnú jazdu Rumunskom.
Ráno vystúpime na stanici Predeal alebo v meste Sinaia. Ešte míňame rušný Arad, dopisujem si denník a teším sa na pivo, čo sme si kúpili. A snáď sa aj vyspíme, v kupé sme iba traja. Z nášho spolucestujúceho sa vykľul Moldavan z Kišiňova. Jazdí na TIR-áku a práve sa po 9 mesiacoch vracia z Bruselu domov. Volá sa Mihail Jordan a tak sme si precvičili ruštinu. Za vlakový lístok z Bruselu vysolil neskutočné peniaze, toľko nám vystačí aj na týždeň. Rozpráva nám o svojej krajine, aj keď mnohé veci sú už neaktuálne, keďže tam niekoľko mesiacov nebol. Po 23h sa snažím spať.

Deň druhý alebo ako snáď zdoláme Omul (25.8.2002)

V noci ako tak spím, ani veľmi nevnímam stanice – iba Şebeş-Albu. A šli sme aj cez mesto Fagaraş. Lístok máme síce kúpený po Predeal, no odvezieme sa až do mesta Sinaia a odtiaľ sa kúsok vrátime do Buşteni, odkiaľ by sme vyrazili do pohoria Bucegi. Preberám sa v Brašove, po Predeal ešte trochu driemem a o chvíľu už sme na stanici Sinaia.

Bucegi

Je ešte šero, vonku poriadna kosa, no niet sa čomu čudovať, sme predsa v horách. Chceme niečo stopnúť do Buşteni, čo sa nám aj darí – no stop je v Rumunsku platený a tak nás to oboch stálo 30 000 ROL. Buşteni je sympatické horské stredisko pod strmými východnými zrázmi pohoria Bucegi, ktoré pekne začína osvetľovať ranné slnko. Z kopcov, ktoré je vidno priamo z mesta, je dominantný Caraiman, na ktorom stojí veľký kríž. Prešli sme sa k dolnej stanici kabínkovej lanovky za hotelom Silva, aby sme si zistili ceny a vraciame sa na hlavnú ulicu, kúpiť si niečo jesť. Na autobusovej zastávke šrotíme kúpené koláčiky a v stánku vedľa kupujem mapu Bucegi a pohľadnicu. Niekde by tu mal byť aj kláštor – videli sme totiž mnícha s vrkočom.
Vraciame sa opäť k lanovke a cestou si odbiehame k akémusi kláštoru – monastyru. Ten je na peknej lúke pod skalnými vežami a asi sa iba stavia, lebo sme videli len kostol. Lanovka (telecabine) má začať premávať o 9h a už tu stojí rad ľudí. Staviame sa i my, sme svedkami epileptického záchvatu a Tono odbehol do hotela Silva po vodu. Do kabínky sa dostávame v druhej várke, za lístok nahor sme zaplatili po 75 000 ROL (spiatočný stál 2x toľko) a vyrážame cez mohutné východné steny a zrázy. Radšej si ani nepredstavujem, čo by sa stalo, keby tá kabínka zletela dolu. Hore sme šli celkom rýchlo, až v závere spomaľujeme a sme vo výške takmer 2200 m n. m.
Tieto vrcholové časti pohoria tvorí akási zvlnená náhorná planina, ktorú zdobia početné skalné zlepencové útvary. Kúsok od vrcholovej stanice je chata Babele a pri nej dva najznámejšie skalné útvary – hríby Babele (žiaľ ohradené plotom, ale kvôli lanovke je to asi lepšie) a Sfinga (Sfinxul). Okolie je krížom krážom prechodené po chodníkoch, s odpadkami si Rumuni veľa starostí nerobia a tak je to tu dosť zdevastované. Ďalej to dúfam bude krajšie. Našim cieľom je totiž prejsť na vrchol Omu – ten je najvyšší v celom pohorí.
Míňame ďalší skalný útvar, trochu klesáme a prechádzame okolo akejsi chaty pod skalami vrcholu Baba Mare (2294 m). Vedie nás žltý pás, vpravo vidno veľký vysielač na plochom vrchole Costila. Náš chodník traverzuje svah až do výrazného sedla, odkiaľ máme priamo pred sebou vrchol Omu. Dostaneme sa naň veľkým oblúkom, lebo musíme obísť údolie Valea Cerbului. Oblohu už dlhšiu dobu pokrýva kopa oblačnosti a o chvíľu hmly zahaľujú úplne aj nás. Prudšie stúpame vľavo za výrazný špicatý vrcholček a odtiaľ chodník vedie skalnej terasy. Potom opäť klesáme do sedla, vľavo vidno nádhernú skalnú stenu. Ďalšie stúpanie je dosť strmé, už nás vedie aj červený pás, dostávame sa pod peknú skalu a popod ňu na hrebeň. Už je to iba kúsok, traverzujeme Bucuru a už sa pred nami objavuje vrchol Omu (tiež Omul).
Po dvoch hodinách chôdze sme vo výške 2 507 m, priamo na vrchole pod bralom je chata Cabana Omu – najvyššie položená chata celých Karpát. Je tu aj stará meteorologická stanica (za ňou je poriadne smetisko) a pomerne dosť ľudí – cestou sme stretli iba zopár. Musím sa pochváliť, že je to môj najvyšší kopec zdolaný v sandáloch, aj keď to asi nie je „hrdinstvo“. Vyliezam si po vytesaných schodíkoch na bralo, dávame si čaj (10 000 ROL) a dorazili sme moje kura z domu. Výhľadu väčšinou bráni hmla, iba zo začiatku bolo vidno na sever k vrcholu Bucsoiu a hlboko dolu do údolia Cerbului, kam budeme zostupovať. Bača sem vyhnal ovečky, ktoré nám zvonili cestou a vonku zahrmelo. Čakáme, čo z toho bude. Mračiť sa mračí ďalej, no tak asi pôjdeme, snáď nezmokneme. Ešte pred zostupom sme vybehli na susedný vrcholček Bucura, ktorý má tiež cez 2 500 m. Z výhľadu máme figu, zahalila nás totiž úplne hmla.
Vraciame sa na Omu a už definitívne začíname zostupovať. A práve začalo kvapkať, našťastie iba trochu. Dážď pri zostupe nám určite netreba. Serpentínovite klesáme dolu do doliny, kamenisté úseky príliš vhodné na sandále nie sú, ale prezuť sa mi nechce. Keď som už Omu vyšiel v sandáloch, aj z neho zídem! V hornej časti doliny míňame salaš, odtiaľto sú teda ovce, ktoré hnal bača na Omu. Chodník sa striedavo prepletá po ľavej a pravej strane údolia, cez prahy klesáme strmšie, ľavá strana doliny je vyzdobená nádhernými skalnými vežami. Vôbec celá dolina je nádherná. Aj terasy za nami. Z hornín prevláda akýsi hrubozrnný zlepenec, taký som u nás nevidel. Vyzerá ako betón. Postupne schádzame do pásma kosodreviny zmiešanej s mne neznámym krom, neskôr už do pásma lesa. Na poslednej poľane sa pasú kravy – jedna má dokonca vychovanie a uhýba sa z chodníka. Ďalšia cestička lesom opäť strmo klesá a navyše musím dávať pozor, aby som nešľapol do lajna. Nohy už odmietajú poslušnosť, automaticky ich kladiem pred seba a klesanie nie a nie skončiť. Na ďalšej lúke je vpravo veľký salaš a pred nami uteká stádo prasiatok. Dostávame sa na širokú lesnú cestu, ktorá dokonca kúsok stúpa a potom strmo klesá. Smrekový les je nekonečný, už sme z neho zúfalí a po viac ako 3h zostupu sme po pol piatej v údolí, kde pri rieke na lúkach piknikujú stovky Rumunov – hlavne z Bukurešti. Veď je nedeľa.
Pridávame sa aj my a viac než hodinu vegetíme na karimatkách. Na slniečku by som aj zaspal, aspoň sa mi uschlo prepotené tričko. Keď poriadne zahrmelo, je treba ísť. Do Buşteni to našťastie už nie je ďaleko a keďže mám hlad, zasadáme do reštiky von na terasu a čakajú nás hody – teda mňa, lebo Tono si objednal pečienku, ktorú neľúbi...? Dávame si čapované pivko a ja polievku s mäsovými guličkami (kyslá) a k tomu rezeň „a la Figaro“ s hranolkami. Mäso bolo na uhorkovej šťave s prúžkami salámy. Celkom dobré. Hrmí, totálne sa zamračilo a začína pršať. Celá večera ma vyšla na 120 000 ROL, no najedený som dosýta. Aj by sme šli na stanicu, no stále prší. A tak čakáme. Našťastie neprší dlho a hneď po daždi sa presúvame na stanicu a čuduj sa svete o pár minút ide osobák do Sinaia. Opúšťame teda mestečko Buşteni a o chvíľu vystupujeme na stanici Sinaia.

Sinaia

Kde strávime noc? Vonku je mokro, žeby na stanici na lavičke? Pred stanicou nás odchytáva chlapík a máme sa ísť pozrieť do jeho domu, ukáže nám izbu za 600 000 pre oboch. Je to na ulici Kogalniceanu 93, asi 5 min z hlavnej ulice, izba je v pohode i sprcha a keď spustil cenu na 550 000 ROL berieme. Počasie je i tak nestabilné. Musíme si ísť ale zameniť leiky, žiaľ change je iba v hoteli New Montana a za 1$ máme iba 32 000 ROL. No nevadí. Vyplatili sme nášho prenajímateľa a ideme ešte pozrieť známy Sinajský kláštor. Leží v hornej časti mesta, je to veľmi pekný komplex so zvonicou a dvoma kostolmi, v tom väčšom a mladšom je práve liturgia. Ku kráľovskému zámku Peleş sa nám už nechce ísť, aj tak už je tma. Potom sme sa ešte krátko prešli hlavnou živou ulicou a nohy mám hotové. Ide sa na izbu. Sprcha je super a konečne sa vyspím vo vodorovnej polohe. Vonku prší.

Deň tretí alebo hlavné mesto Rumunska (26.8.2002)

Ráno nás o piatej budia moje hodinky, balíme veci a kľúčik dávame nášmu ubytovávateľovi. Ešte za hlbokej tmy kráčame mestom na železničnú stanicu a rýchlikom MUNTÉNIA pôjdeme do Bukurešti. Chytá ma hlad a tak konzumujem Tonovu pečienku zo včerajšej večere. Delím sa s malým potulným chlpáčom. Vlak je akýsi plný, sme skoro plné kupé a tak pospávam iba posediačky.

Bukurešť

V Bukurešti sme na stanici Gara de Nord s viac než polhodinovým meškaním. Čaká nás tu už Mao a keďže má vraj dnes voľno, môže deň stráviť s nami. Zo stanice pešo kráčame na bulvár Eroilor, kde je konzulát Moldavského veľvyslanectva. Potrebujeme si čo najrýchlejšie vybaviť tranzitné víza. Od stanice sme uháňali bulvárom Dinica Golescu a po ulici Ştirbei Vodă a o chvíľu sme na Eroilore. Konzulát je na č. 8, vojak pred ním nám dáva formulár, na ktorý prikladáme 1 foto a napísal som, že víza chceme na 3 dni. Možno nám ich dajú (podľa telefonátu na konzulát mali byť tranzitné víza iba na 48h). Potom to prevzala nejaká slečna a po víza si máme prísť o 15h. Samozrejme 30$ zinkasovala hneď.
Odtiaľto ideme domov k Maovi. Prešli sme na námestie Eroilor, kde je vojenská akadémia a ešte sme kus kráčali na zastávku autobusu, ktorý nás odviezol na sídlisko, kde Mao býva. Netuším, kde to presne bolo, ale vraj je to veľmi bezpečná štvrť. Na byte si skladáme veci, dávame si chladené pivo a vyrážame do mesta. Tentokrát taxíkom, ktorý tu nie je drahý a aj tak platí Mao.
Vystupujem pri bývalom Ceucescovom paláci, dnes je to Palatul Parlamentului. Je to druhá najväčšia budova na svete, hneď po americkom Pentagone. Odtiaľto začína náš rýchloprechod centrom mesta – stíhať za Maom je celkom umenie. Prešli sme na námestie Naţionele Unite, po calea Victoriei a krížom uličkami okolo Ruského kostola na Univerzitné námestie a po bulvári I.C. Brătianu na námestie Unirii. Odfotil som si starý kostol biserica Curtea Veche a dali sme si pivo a pikantné čevapčiči v štýlovom hostinci Hanul Lui Manuc. Opäť pozýva Mao, keď príde na Slovensko, bude našim hosťom. Už nám treba ísť po víza a tak upaľujeme popri rieke Dîmboviţa na Eroilor na konzulát.
Je tu zopár ľudí, chvíľu čakáme v rade a dostávame pasy s vízami. Aké je naše prekvapenie, keď v pase vidíme, že sme dostali víza na 4 dni, čo je úplne super. Vraciame sa k riečke Dîmboviţa a kým pôjdeme späť taxíkom, stíhame ešte vystupujeme pri akejsi záhradnej reštaurácii. Mao berie znovu pivo a k tomu arašidy. Zaujímavé, že nelúpané a solené zvonku. Čas ubieha veľmi rýchlo a po práci prichádza za nami aj Maova kamoška Silvana (oboch poznám z minuloročnej cesty do Istanbulu). Takže sedíme už komplet, prichádza ešte ich kamoš Cigu a Mao sa kdesi vytráca. Neskôr sa ešte pridáva ich starší kamoš hovoriaci niekoľkými jazykmi a potrebujúci vymeniť svoju ženu. Asi za mladšiu... Už potme odchádzame aj my, Mao – vlastne Mauricio už spí a tak ešte do polnoci sedíme v kuchyni so Silvanou, po sprche ma už premáha spánok a zaľahnem. Tono potiahol do 4h, bude sa mu ťažko vstávať.

Deň štvrtý alebo na rade je Moldavsko (27.8.2002)

Mao nás podľa dohody budí o piatej, tá noc bola ukrutne krátka. Balíme a taxíkom pôjdeme na stanicu Gara de Nord. Pred činžiakom včera predávali hŕby melónov a niektorí predavači pri nich nocujú. Do taxíka nasadáme až keď sme ho roztlačili. Ranným mestom uháňame na stanicu, kupujem lístky na vlak – konečne už rumunské železnice vlastnia počítače a lístky sú vytlačené z nich (ešte vlani tu vládol ručný predaj). Zdá sa, že moderna dorazila na rumunské železnice. Ešte si kupujem fľašu minerálky, Mao si dáva ranné pivo a po rozlúčke nasadáme do vlaku. Mao nabudúci rok príde na Slovensko.
Z Bukurešti ideme do dunajského prístavu Galaţi vlakom accelerat, sme šiesti v kupé a tak dospávam posediačky. Vedľa Tona sedí tučná a ukecaná pani a chudák dve hodiny musí počúvať jej monológ. Aj keď sa asi mnoho dozvedel, bolo toho fakt priveľa. Podľa mňa. Ale bola to profesorka. Trasa vlaku vedie po úplnej rovine, okolo vidno ropné veže. Tesne pred Galaţi prechádzame tunelom a za ním vľavo je veľké jazero.

Galaţi

O chvíľu sme v Galaţi a potrebujeme sa dostať na 14 km vzdialený hraničný prechod do Moldavska. Pred stanicou stojí množstvo taxikárov, každý má Daewoo Tico. Najskôr všetkých odmietame, no zdá sa, že inú možnosť dostať sa na hranice nemáme. Jeden vytrvalý taxikár ide stále za nami a tak sa skúšame dohodnúť – on chce 10$, no to je veľa a tak keď to chceme zrušiť, znížil cenu na 7. Aj to je dosť, no lepšiu cenu už nedosiahneme. Len som hladný a tak nám povedal, že cestou sa zastavíme v nejakom fast foode. V centre Galaţi je pekný park a za ním si v jednom stánku dávam kurací rezeň v žemli so zeleninou. Prechádzame okolo miestnej katedrály a už smerujeme von z mesta (prvý dojem z mesta mi zostal celkom sympatický, nabudúce sa snáď zdržím dlhšie).
Napravo sme nakrátko zahliadli Dunaj a prechádzame okolo veľkých prístavných dokov. Cesta je dosť zlá, často kocková a paralelne s ňou vedie železnica na Ukrajinu. No dnes tu premávajú iba nákladné vlaky. Taxikár nás vysadil rovno pred colnicou a o 11.04h sme sa vybrali pešo cez hranicu. No rumunský colník nás hneď vracia – cez hranicu sa nesmie pešo. Máme počkať na nejaké auto, ktoré nás prevezie. Čaká tu zopár ľudí a jeden chalan s batôžkom. Od to Ukrajinec od Izmailu a bol u kamoša zo školy na svadbe. Vo svojej rodnej dedine pracuje ako učiteľ. Prichádza konečne nejaké auto, je to VW Golf, v ňom sedí chlapík so ženou, ale zobrať nás nechce.
O chvíľu na nás máva rumunský colník, že nás chlapík s VW vezme. Asi mu to rozkázal, čo nám celkom vyhovuje. Colníci nám kontrolujú batohy, dosť dlho trvá, kým nám opečiatkujú pasy a konečne môžeme ísť. Prechádzame mostom cez rieku Prut a sme na moldavskej colnici, kde okrem nás nikto nie je.

MOLDAVSKO

Colníčka nám berie pasy a chlapík z auta vybavuje akýsi papier. Po chvíli nám colníčka vracia pasy, všetko je O.K. a o pár minút ideme. Ani nie za hodinu sa nám teda podarilo prejsť cez hranice. Taký hladký prechod som vôbec neočakával. Pani z auta ide do ukrajinského mesta Reni a odtiaľ do Izmailu, kde majú deti u babky. Vysádzajú nás na okraji pohraničnej dediny Giurgiuleşti.

Giurgiuleşti

Tá okrem toho, že je najjužnejšou dedinou Moldavska je zaujímavá tým, že z jednej strany je to hraničný prechod do Rumunska a z druhej na Ukrajinu. Z križovatky ciest vidno zákrutu širokého Dunaja. Moldavsku patrí asi 200 m úsek Dunaja a je to pre nich určite veľmi strategické. Podľa tabúľ tu majú postaviť akýsi ropný terminál. Zároveň so vstupom do Moldavska dostali sme sa na územie autonómnej Gagauzie.
My pomaly kráčame do stredu dediny Giurgiuleşti, odkiaľ dúfame, že pôjde nejaký autobus. Najskôr si však potrebujeme zameniť moldavské leiky (MDL), banka je dnes žiaľ zatvorená a tak skúšame v miestnych obchodoch. Vyšlo to až na tretí pokus, no predavačka dáva iba 12 MDL za dolár a tak si meníme len po 2,5$. Aby sme mali na autobus. V strede dediny je niekoľko obchodíkov a socha akejsi možno partizánky. Stojí tu zopár ľudí a autobus vraj pôjde „sejčas“. Tak teda čakáme aj my a naozaj stará kraksňa prichádza. Lístok do mesta Cahul stojí iba 9 MDL a je to 54 km cesty.
Prechádzame cez niekoľko dediniek s peknými modrými domami, vľavo vidno chvíľami rieku Prut a vpravo sprašové vŕšky. Naľavo sú aj akési jazerá. V autobuse sa strašne práši, všade mám vrstvu jemného prachu. Aj medzi zubami.

Cahul

Konečne sme v Cahule, vystupujeme na autobusovej stanici, môžeme sa oprášiť a zisťujeme ďalšie spojenie. Chceme ísť do mesta Comrat, ktoré je hlavným mestom autonómnej Gagauzskej republiky. Máme šťastie, o 15.30 ide bus do mesta Bender a ide cez Comrat. Lístok sa kupuje v pokladni na stanici a zvyšok času trávime v čakárni.
Autobus odchádza z Cahulu takmer presne, každý má miestenku na sedenie, no berú i ľudí na státie. Zárobok je zárobok. Hoci cesta je dosť zlá, autobus uháňa celkom rýchlo. Krajinu tvoria severojužné chrbty a my ideme naprieč smerom na východ. Na poliach rastie iba kukurica, slnečnica a hlavne je tu množstvo vinohradov. Napájame sa na hlavnú cestu v jednom z údolí a pokračujeme na sever. Práve sa zbiera hrozno a vozia ho na nákladiakoch do lisovní. A aj veľké jablká. Už sme neďaleko Comratu a v tom porucha, asi je niečo s prevodovkou. Šoféri nahodili montérky a zdá sa, že to bude na dlhšie. Vedľa je veľké jazero a na jeho brehu sa suší na veľkých stojanoch tabak. Vonia až sem. Vyrušil som malého hada, ktorý sa rýchlo odplazil preč. Vedľa je preš a stále tam vozia fúry hrozna. Stopky z neho vysýpajú hneď vedľa. Porucha je odstránená a o pár minút sme v Comrate.

Comrat - hlavné mesto Gagauzie

Na prvý pohľad ničím zaujímavé mesto. Je to však hlavné mesto autonómnej Gagauzskej republiky. Od stanice kráčame ulicou do centra, pošta i banky, kde menia peniaze sú už zatvorené. Centrom mesta je rozsiahly park, v strede ktorého stojí veľký pravoslávny kostol, kde sa koná nejaká liturgia. Pred cerkvou je vysoká zvonica a je zaujímavé, že všetky ženy a dievčatá majú na hlavách šatky. Gagauzi sú vlastne Turci, ktorí tu zostali z čias tureckej nadvlády a konvertovali na kresťanstvo.
Západne od parku je budova vlády, parlamentu a sídlo hlavy Gagauzie. Okrem jedného vojaka budovu stráži veľká socha súdruha Lenina. Najviac zo všetkého je v meste barov. Sú snáď v každej ulici. My si potrebujeme vymeniť leiky a tak sa pýtam v jednom obchode. Tam nemenia, no pred „magazinom“ stojí nejaké auto miestnej cestovky a jeho šofér nás odviezol do akéhosi dvora smerom k stanici, kde nám ženská vymenila peniaze – mne 20$ (1$ = 13,50 MDL). Keby sme ešte potrebovali, máme sa pýtať na kvetinárku. S hrčou peňazí ideme do najbližšej reštaurácie, ktorá sa volá Тельгя.
Typicky sovietský objekt, majú iba jedno jedlo a tak si teda dávame šalát, chlieb a жаренную картошку с костицом (rebierko). K tomu fľašku bieleho suchého vína Шардонай. Všetko spolu pre dvoch za 65 MDL. Veru lacná večera. Postaršia čašníčka sa celkom rozkecala – vraj ich prezident (myslela gagauzský) sa zbalil a ušiel do Kišiňova (samozrejme nabalený prachami) a v októbri majú nové voľby. Gagauzi žijú aj v dedinách okolo Comratu a v mestách Ceadâr-Lunga a Vulcăneşti. Takmer každý z gagauzských rodín pracuje v Turecku a odtiaľ nosia domov peniaze.
Po večeri ideme do neďalekého hotela Medelean skúsiť zistiť cenu ubytka. Dvojposteľová izba za 150 MDL je pomerne v pohode. Akurát netečie voda, no čo už. Večer sa ešte prechádzame mestom, v obchode sme kúpili fľašu tiež červeného vína Chardonnay, prešli sme sa okolo lunaparku a našli sme internet café – hodina iba 8 MDL a tak sme tam 5 MDL nechali. Aspoň som napísal pár riadkov Mace. V hoteli som si dal ešte dve koly a vidina postele ma láka do spánkoviec. V izbe sa ide k posteliam po strmom schodišti – nič pre opitých a tlstých. Zaspávam ako zarezaný.

Deň piaty alebo dostaneme sa do Podnesterska? (28.8.2002)

Dežurná nás ráno poctivo budí o 5.30, nezlyhal ani náš budík a po pár minútach balenia vyrážame z hotela na avtovokzal. O 6.20 by mal ísť autobus z Comratu do Tiraspolu, ktorý je našim najbližším cieľom. Kupujeme si lístky a máme čakať. Na autobus. No ako sa ukázalo, z autobusu bola nakoniec maršrutka – no aspoň tam budeme rýchlejšie. Vyrážame z Comratu smerom na sever a prechádzame cez Cimişliu, odtiaľ cez Mihailovca (aké podobné na naše Michalovce), ďalej okolo ukrajinských hraníc do mesta Căuşeni (tu je vraj najstarší moldavský kostol) a odtiaľ už smerujeme na sever do mesta Bender (tiež Bendery alebo moldavsky Tighina).

PODNESTERSKO

Tesne pred mestom nás čaká normálna hraničná kontrola, pretože Bender je už súčasťou Podnesterskej moldavskej republiky. Ešte predtým nám šofér každému dáva zopár fľašiek vína, aby to ľahšie previezol cez hranice. Keď vojak vidí naše pasy, káže nám ísť von a ľudia hovoria čosi o nejakých talónoch. Vojak nás berie do búdky, pýta sa na čo a kam ideme a či vieme, že prekračujeme hranice PMR. Vraj nám treba kúpiť si vstupné tlačivo za 24$ a v Tiraspole sa zaregistrovať na polícii za ďalších 24$. Čo je dokopy 48$. A registrovať sa musíme do 3h, čo nám ukazuje na nejakom papieri. Ale on má pre nás aj iný návrh – dá nám talón s hodinou vstupu a do 3h musíme opustiť územie PMR. A to stojí iba 10$. Aj keď ešte nie je ani 12h, on nám napíše vstup o 14h. Aby sme mohli zostať dlhšie. Asi nás chce o tých 10$ obtiahnúť, ale možno aj nie a keďže maršrutka čaká iba na nás, súhlasíme s druhou variantou. Kartičku alebo talončik máme v pase a pokračujeme do Benderu. Všetci ostatní prešli asi na normálny preukaz.
Bender je jediné mesto PMR ležiace na pravom brehu Dnestra. Na avtovokzale nás šofér presadil do druhej maršrutky, vraj on tu bude stáť asi 20 min a takto tam budeme skôr. Za Benderom je strategický most cez Dnester, ktorý strážia vojaci; pod zelenou sieťou je zaparkovaný obrnený transportér. Vojaci kontrolujú aj všetky prechádzajúce autá. Za mostom je akési predmestie Tiraspolu zvané Parcani a na začiatku obdivujeme úplne nový a moderný komplex futbalového štadióna. Taký nemáme ani u nás.

Tiraspol

No a sme v hlavnom meste separatistickej Podnesterskej moldavskej republiky, v Tiraspole. Vystupujeme pri hlavnom trhovisku, kde vládne neskutočný ruch, každý niečo predáva a ponúka. Pred trhoviskom je ešte blší trh, no nazval by som ho skôr trhom harabúrd. Dávam si akýsi piroh plnený zemiakmi, za ktorý ešte platím moldavskými peniazmi. Keďže v PMR majú vlastnú menu, zvanú podnesterský rubeľ, meníme si po 2$. Za to dostávame 13 rubľov, čiže kurz je 1$ = 6,50 PDR. Okrem bankoviek majú aj mince, tie sa volajú ako inak kopejky.
Z tržnice už vyrážame na obchôdzku mestom. Hneď za ňou je postavená úplne nová pravoslávna katedrála, kde sa práve koná liturgia. Pred vchodom, teda bránou bábušky očakávajú almužnu. Prešli sme okolo fary (tiež úplne nová budova ako aj katedrála) a zamierili sme si to na centrálne námestie, kde je veľká jazdecká socha Suvorova. Ten totiž toto mesto založil a je asi národným hrdinom, majú ho aj na každej bankovke. Niečo sa tu chystá, po hlavnej ulici kráčajú skupinky mladých s červenými zástavami, asi nejaká manifestácia.
Oproti na druhej strane cesty je pamätník sovietskym vojakom s nevyhnutným tankom a večným ohňom a za ním je pamätník obetiam vojny v Afganistane. S takým som sa ešte nikde nestretol. V strede cesty je veľký bilboard so znakom a vlajkou PMR. Znak je skoro taký istý ako mal ZSSR a vlajka je kombináciou červených a zeleného pruhu. Skratka názvu republiky je tam trojjazyčne – rusky, ukrajinsky a moldavsky. A už iba kúsok ďalej je veľká budova – typicky sovietsky monumentálna, kde sídli podnesterská vláda, prezident a parlament. Pred budovou sa týči obrovský Lenin a prichádza k nám chlapík z ochranky prezidenta, že máme sem prísť neskôr, lebo teraz bude vychádzať prezident PMR – Igor Smirnov.
Tak sa vraciame k Suvorovovi (cestou sme ešte nakukli do akéhosi historického múzea, no na prvý dojem nás nenadchlo a tak sme z neho hneď vycúvali), kde už pochoduje šík mladých s červenými zástavami – ako Tono zistil, nacvičujú na oslavy dňa nezávislosti, ktoré budú 2.9. Po osamostatnení sa Moldavska od ZSSR totiž Rusi a Ukrajinci žijúci na východnom brehu Dnestra vyhlásili Podnesterskú moldavskú republiku a aj keď ju Moldavsko a ani žiadny iný štát neuznali, ona tak s tichou podporou veľkého suseda funguje. Všetko sa to udialo v roku 1991, čiže o pár dní tomu bude 11 rokov.
My sa ešte chceme prejsť po hlavnej ulici k budove pošty a cestou sa zastaviť v „dome knigy“. Sledujeme ľudí okolo nás, sú normálne moderne oblečení, v obchodoch je dostať snáď všetko – až na to socialistické správanie sa predavačiek. Predstavoval som si to tu oveľa horšie. Na ulici si dávame typické ruské moroženoje a sme na pošte. Na pamiatku si kupujem pohľadnicu mesta – dokonca aj akúsi známku s označením PMR. Zatiaľ tu normálne používajú moldavské známky. Pošta sa nachádza na ulici Lenina (ako ináč by sa mohla volať), veď republika sa stále nevzdala ideálov komunizmu. Pohľadnice z pošty sú strašné – ešte z čias ZSSR a jednu krajšiu som objavil iba v dome knihy. Chcel som si kúpiť aj nejakú mapu PMR, no nič také nemali. ŠPZ-ky tu majú na autách svoje so zástavou PMR a nálepky na nich sú MD, ale s nápisom Podnestersko. Ktovie ako to s tou ich nezávislosťou dopadne. Bez podpory Ruska a Ukrajiny by už asi bolo po nej.
Vraciame sa späť k tržnici, ešte raz sme vošli do cerkvi a na ceste za ňou hľadáme trolejbus, ktorý premáva do Bender. No ten má vraj zastávku až za Suvorovom a tak tam musíme znovu zájsť. Chodenie v tej horúčave nás už dosť unavuje. A skutočne trolejbus č. 19 premáva do Bender a my sa vezieme do druhého najväčšieho mesta PMR. Trolejbus je dosť natrieskaný, ľutujem vyberačku cestovného, ktorá sa na každej zastávke prediera z jedného konca na druhý.

Bender

My vystupujeme hneď za mostom cez rieku Dnester. Najskôr sa zastavujeme pri pamätníku obetiam občianskej vojny z roku 1992. To vyhlasovanie nezávislosti PMR nebola len taká jednoduchá záležitosť. Pamätník pozostáva zo zvonice, tanku a tabule, že to všetko spôsobili moldavskí nacionalisti. Pravda je určite niekde uprostred. Od pamätníka kráčame k najväčšej pamiatke v meste, ktorou je veľká pevnosť. Bola jednou z najväčších na východnej hranici Moldavského kniežatstva. Pevnosť je hneď za mostom a bolo ju vidieť už cestou z trolejbusu. Žiaľ v nej sídli armáda a tak sme sa iba prešli popri mohutných hradbách a po mostíku ponad vodnú priekopu vyšli na násyp, čo už asi nepatrí vojakom. Veľa sme z nej teda nevideli, akurát sme sa nachodili ako kone. Pevnosť mi veľmi pripomenula našu komárňanskú.
Je strašne teplo a tak sme vymysleli, že sa pôjdeme okúpať do Dnestra. Prešli sme zas okolo mosta a schádzame k rieke k schátranému objektu záchrannej služby. Na druhej strane rieky sa ľudia opaľujú a kúpu a tak to skúsime i my. Je tu ukotvený pontón, najskôr si močím iba nohy – voda je super. Keď sem došli miestni chalani a naskákali do vody, už som neodolal. Voda je výborná, no ani sa to nezdá, prúd je dosť silný a mám čo robiť, aby som doplával na pontón proti prúdu. Osvieženie v tom teple padlo vhod. Odtiaľto okolo známeho pamätníka to už je iba kúsok na avtovokzal, odkiaľ už pôjdeme maršrutkou do moldavského hlavného mesta Kišiňova. Ešte stíham kúpiť chlieb, jogurt a pitie a už vyrážame. Niečo pred 16h sme na „tamožnii“ (alebo colnici) za mestom. Všade vlajú zástavy PMR a je tu veľká mapa tejto republiky. Vojak kontroluje doklady a nás sa pýta, či máme registráciu. Hovorím, že sme tu boli iba 2h (teoreticky) a on pýta tú kartičku, čo máme zo vstupu. Zdá sa, že všetko je v poriadku, no volá ma von. Očakávam, čo chce, žeby nejaký úplatok – no on je iba zberateľ mincí a pýta si do zbierky našu. Ja si chcem za to odfotografovať tú mapu PMR, no na hraniciach sa to vraj nesmie. Škoda. Nakoniec nám ten talončik bol na niečo dobrý. Takže opúšťame územie Podnesterskej moldavskej republiky a uháňame na Kišiňov.

MOLDAVSKO

Cestou ma zaujali typické studne s bohatou výzdobou plechových striech. Tie možno vidieť po celom Moldavsku. Popri potokoch sú kŕdle husí a na tráve sa pasú kravy a kozy.

Kišiňov

Vchádzame do Kišiňova (moldavsky Chişinău), zdá sa, že je to typické veľké mesto, prechádzame okolo pekného modrého kostola a dvoch hotelov a cez obrovské trhovisko sa prepletáme na avtovokzal. Stovky ľudí jeden cez druhého predávajú všetko možné. V zmenárni si mením zvyšné rumunské leiky na moldavské a ešte dnes si chceme pozrieť hlavné mesto Moldavska. Večer uvidíme, čo spravíme ďalej. Hlavnou ulicou mesta je dlhý bulvár Štefana Veľkého svätého, kde sa budeme pohybovať aj my (moldavsky to je Stefan cel Mare). Cez spleť trhovníkov sa dostávame na túto hlavnú ulicu, plnú ľudí a áut a okolo hotela Kišiňov prichádzame k už videnému modrému kostolíku, ktorý sa volá Čuflijskaja cerkva a meno má podľa svojho tvorcu. Aj pred ním sa nachádza pekná moldavská studňa a udržiavaná záhrada s množstvom kvetov.
Vraciame sa na bulvár, Tono si v hoteli Kišiňov kupuje mapu mesta a malú knižočku o Moldavsku. V antikvariáte v podchode nachádzame mapu mesta aj s vyznačenými pamiatkami a tú pre zmenu kupujem ja. Kráčame ďalej po bulvári, míňame už známu budovu telekomunikácii a všímam si množstvo zmenární s veľkými vývesnými tabuľami. Menia všetko okrem našich korún... Zdá sa, že zmenárenstvo je celkom výhodná živnosť. Pravá noha ma už fest otláča a som rád, že sme v samom centre mesta. Vpravo je akýsi víťazný oblúk s hodinami a za ním hlavná katedrála, pred ktorou samostatne stojí zvonica. Okolo sedí na lavičkách množstvo hlavne mladých ľudí. Oproti za cestou je vládna budova so štátnym znakom na priečelí a moldavskou vlajkou. Tá je veľmi podobná tej rumunskej. V rohu na okraji parku je veľká socha Stefana cel Mare. Bol najvýznamnejším moldavským vládcom a ušlo sa mu miesto na jednej z bankoviek. V pouličnom stánku si kupujeme fľaškové pivo Chişinău a na lavičke v parku večeriame – Tonove rybičky a paštétu. Striekajúca rybičková konzerva mi olejom označkovala moje jediné nohavice, budem chodiť ako prasiatko.
Ani sme si nevšimli, že sa obloha úplne zatiahla a vyzerá to na dážď. Snáď ešte dnes nezmokneme. Ideme teda odtiaľto na železničnú stanicu a uvidíme, kam dnes vypadneme. Za námestím a ulicou Puškina (tento známy Rus tu nejaký čas žil) je zastávka trolejbusov a povezieme sa na železnodorožnyj vokzal. Nám už známou trasou. Pešo totiž už vôbec nemám chuť kráčať, moje nohy na dnes končia. Na stanici prichádza sklamanie – tu veľa toho nechodí, nachádzame iba medzištátne linky a žiadne prímestské. Dnes už vôbec nič nepôjde a tak jediná možnosť ako sa dostať z mesta je autobus.
Vychádzame pred stanicu a v tom vidím nejakú bábušku s ceduľkou, že neďaleko odtiaľto ponúka ubytovanie. Žeby sme zostali? Na osobu chce iba 25 MDL, žije iba sama – v jednej izbe ona a v druhej budeme my. Vyzerá to dobre a tak si ten byt ideme obzrieť. Naozaj je to blízko v starom činžiaku bez elektriny na chodbe, na samom vrchu. Pýta sa nás na mená, ju máme volať bábuška. Vyzerá ustráchane, no nás sa báť nemusí. Izba je jednoduchá, v pohode nám to stačí, dostávame čisté prádlo a bábuška nám varí čaj. Nič iné nemá. Žije tu sama, v chudobe, jej syn pracuje v Rusku a vnuka prijali na vysokú školu. Ona je národnosťou Ruska a za socializmu musela povinne ísť pracovať do Moldavska. Teraz by chcela predať byt a odísť za synom. Tono jej dokonca za nocľah dáva viac peňazí a bola z toho úplne happy. Milá osoba. Ani nám nevadí, že z vodovodu tečie iba studená voda. Večer popíjame fľašu vína z Comratu, chvíľu píšem denník, no spánok je silnejší a zaspávam. V noci mi bzučí okolo uší komár, našťastie neštípal. Teda aspoň mňa, Tono ešte dlho do noci dopisuje svoj denník.

Deň šiesty alebo cesta na sever Moldavska (29.8.2002)

Až na toho bzučiaceho komára som sa dobre vyspal, lúčime sa s bábuškou a trolejbusom sa presúvame k autobusovej stanici. Tržnica sa ešte iba prebúdza a tak je tu oveľa menej ľudí ako bolo včera. Kupujeme si lístky na maršrutku do severomoldavského mesta Soroca a pred odchodom si ešte kupujeme niečo pod zub a na pitie.
Opúšťame teda Kišiňov a vezieme sa na sever po širokej ceste, na moldavské pomery priam diaľnici. Míňame slávne vinárske stredisko Cricova a prichádzame do mesta Orhei, neďaleko ktorého (asi 15 km) sú ruiny stredovekého mesta Orheiul Vecchi. Škoda, že na to nemáme čas. Asi 26 km za Orheiom sa cesta delí, vľavo pokračuje na mesto Bălţi, my ideme doprava na Sorocu. Jasné, že po horšej ceste. V tejto časti Moldavska už vinice viacmenej vystriedali jablkové sady a dokonca poorané polia. No aj tu je plno orechov. Sympatické je, že na každej križovatke je pekná studňa a typický pravoslávny kríž. Naľavo od našej trasy tečie rieka Răut a chvíľami zazrieme jej skalnaté brehy. Krajina je stále zvlnená.
Cestuje s nami učiteľ z dedinky Temeleuţi a rozpráva nám o ťažkom živote obyčajných Moldavcov. Ako učiteľ zarobí nie viac ako 30-40$. Ani o tom nechce hovoriť. Patrí k prívržencom zjednotenia Moldavska s Rumunskom, ukazuje nám totiž noviny, ktoré majú v titulku mapku oboch zjednotených krajín. V Kišiňove vraj bude v nedeľu veľká demonštrácia za moldavský = rumunský jazyk. V časoch ZSSR sa v Moldavsku používala azbuka, dnes sa už vrátili k latinke. Azbuka zostala iba v Podnestersku. A 27.8. budú v Moldavsku oslavy 11. výročia vyhlásenia nezávislosti. Samozrejme je to štátny sviatok. Maršrutka ešte chvíľu stojí na križovatke pri Floreşti a kúsok za ňou vystupuje náš známy. Vlastne už vystúpili takmer všetci ľudia a my skoro sami pokračujeme do nášho cieľa - mesta Soroca.

Soroca

Akosi sa zamračilo a dúfame, že nebude pršať. No a je tu Soroca, vystupujeme na avtovokzale a ideme sa pozrieť na breh Dnestra, ktorý tu vytvára pekné meandre. Zdá sa nám mohutnejší, ako bol v Benderoch. Na druhom brehu už je Ukrajina. Najskôr by sme chceli navštíviť zbytky skalného kláštora v skalách pred mestom, ktoré sme videli už z maršrutky pri klesaní sem. Sú nad kaňonovitým údolím Bečir, kam sa dostávame po hlavnej ceste v smere ako sme docestovali. Ale najskôr stúpame po nekonečnom schodišti úpätím Bečirskej hory až ku krížu nad ktorým je akási nedokončená stavba - vraj to má byť kláštor. Odtiaľto je krásny výhľad na meandrujúci Dnester, Sorocu i dedinku na ukrajinskom území. Škoda, že všetko je pod zamračenou oblohou také šedivé. Zaujímavé je, že tu práve kvitne škumpa vlasatá známa aj od nás. Trošku mrholí, zjedli sme Tonove sardinky s podnesterským chlebom a zostupujeme dolu. Stretáme rodinku, ktorých sa pýtame na bývalý kláštor. Máme zísť dolu a doprava do údolia, kde vraj vpravo ľahko nájdeme dve vytesané cely.
A naozaj to v skale nachádzame, jedna cela je malá a druhá väčšia asi 5 m nad zemou a vedú do nej vytesané schody. Skala je akási mazľavá a šmykľavá a tak vyliezam iba asi do 2/3 výšky. Tak tu by som sa nerád dolámal. Radšej to neriskujem. Tono sa o to ani nepokúša. Skala tu bola umelo ťažená, no má veľmi zaujímavý tvar. Ako sa neskôr dozvedáme, mních-pustovník tu žil v 9. st. a takýchto ciel-kláštorov bolo v údolí Dnestra niekoľko. Vraj sa tadiaľto šírilo kresťanstvo z Byzantskej ríše na Kyjevsku Rus. Vraciame sa späť popri potoku na hlavnú cestu a skúšame niečo stopnúť, aby sme nemuseli ísť pešo do mesta.
Zastavuje nám bavorák a chlapík s mafiánskym výzorom nás odviezol až ku pevnosti-kreposti, ktorá je najväčšou pozoruhodnosťou v Soroce. Pýtame sa ho aj na slávnu "cigánsku horu", vraj tam žije jeho kámoš a keď mu zavoláme na mobil, odvezie nás tam. Ale my nemáme mobil... Pevnosť v Soroce bola jednou z pevností na východnej hranici Moldavského kniežatstva (Chotyň, Soroca, Bender, Cetatea Alba). Postavená bola za Štefana Veľkého ako drevená a do dnešnej podoby ju prebudovali medzi rokmi 1543 - 1546. Má tvar kruhu o priemere 37,5 m a okolo je 5 bastiónov. Vo vstupnom je kaplnka. V súčasnosti je v pevnosti múzeum, platí sa symbolický 1 leu a správcom je sympatický historik Nicolae Bulat. Pozdravili sme ho od nášho spolucestujúceho učiteľa, len si nemohol spomenúť, kto to vlastne je. Nicolae nám porozprával o histórii pevnosti i Moldavska, zotrel Tonovho obľúbeného spisovateľa Iona Druceho (vraj sovietský typ Moldovana) a popísal nám aj pôvod bohatstva miestnych Cigáňov - pašovanie hlavne drog a dokonca to robili ešte v časoch socializmu. Zo známych historických osobností pevnosť navštívil Bogdan Chmelnický alebo už známy Alexander Suvorov. Nicolae tiež hovoril, že rozostavaná stavba za mestom, kde sme boli, mal byť pôvodne akýsi pamätník. Na nádvorí pevnosti je pekná studňa a dá sa vyjsť hore na hradby, odkiaľ je pekný pohľad na mesto, rieku Dnester a domy-paláce na Cigánskej hore, kde žijú asi najbohatší Cigáni na svete.
Cez Dnester premáva kompa na druhý breh a je tu teda hraničný prechod na Ukrajinu. Škoda, že je zamračené, no oblačnosť sa začína trhať a už prebleskuje slnko. Na moldavské pomery je tu pomerne dosť miestnych turistov, dokonca mladý párik z Comratu. Asi je to pre Moldavanov významné miesto. Pán Bulat napísal aj knižku o histórii mesta, škoda že je iba po moldavsky. Od pevnosti sme sa šli pozrieť ku kompe, no je na nej iba pár ľudí a zatiaľ sa nechystá vyplávať. Už svieti slnko a tak si hasím smäd akousi limonádou. Je čas odkráčať na avtovokzal, Tono by ešte šiel na Cigánsku horu, no mňa bolí noha a už je dosť hodín, potrebujeme ešte dnes odtiaľto vyraziť ďalej.
V meste sú transparenty upozorňujúce na štátny sviatok dňa nezávislosti (27.8.), na deň mesta i deň moldavského jazyka (1.9.). Koncom leta tu teda majú veselo. Chceme kúpiť domov nejaké víno, no všade majú iba moldavský koňak Kvint. Už nie sme v typickej vinárskej oblasti. Nakoniec nachádzame naše obľúbené komratské a dve fľašky si beriem ako suvenír. Prechádzame okolo miestneho zatvoreného múzea, otravuje nás akýsi pripitý Sáša s mobilom a prichádzame na avtovokzal. Chceme sa dostať do SZ cípu krajiny, no priamo tam nič nejde a tak sme nútení ísť do mesta Bălţi a odtiaľ snáď niečo pôjde priamo na Ukrajinu. Na stanici sa zoznamujeme s čudným Holanďanom, ktorý už druhý mesiac cestuje sám po Európe. V Moldavsku sme prví turisti, ktorých stretol. Platí to aj opačne. Na svojej ceste prešiel cez Taliansko - Chorvátsko - Čiernu Horu - Albánsko - Macedónsko - Grécko -Turecko - Bulharsko a Rumunsko. Bude prechádzať aj cez Slovensko, asi o dva týždne. Pred odchodom autobusu ešte popíjame pivko Chişinău a opúšťame sympatickú Sorocu.
Autobus sa úplne naplnil, nám sa ušlo miesto úplne vzadu. Vedľa Tona sedí stará babka, ktorá sa už určite dlho neumývala. Po Floreşti sa vraciame rovnakou cestou, ako sme prišli sem, z narvaného busu postupne vystúpila väčšina ľudí a už bez tlačenice v pohode pokračujeme do Bălţi. Pred mestom vľavo je na vŕšku akási televízna anténa - dosť vysoká.

Bălţi

Mesto Bălţi (rusky Бельцы) je centrom severného Moldavska a vystupujeme na vokzale na okraji mesta. Večer by mal ísť autobus do ukrajinského mesta Černivci, no lístky už nie sú a máme to skúsiť priamo u šoféra. Zatiaľ sa potulujeme okolo stanice, kupujem melón, ktorý vedľa cesty hneď konzumujeme a za posledné leiky kupujem pre Macu "originálne moldavské CD-čko". Samozrejme je pirátske. Nechávame si po 40 MDL na autobus, ktorý má stáť do Černivcov 38 MDL. Na stanicu prichádza autobus, no šofér tvrdí, že miesta net, možno "na doske". Najskôr nechápeme, no neskôr zisťujeme, že to je doska cez uličku, kde sedia tí bez miesta. No nakoniec niet vôbec miesto, lebo autobus je plný žien-priekupníčok so skladacími vozíkmi, ktoré idú na ukrajinský trh za šmelinou. My máme počkať na ľvovský autobus, ktorý má ísť 22.20, možno nás ten vezme. Zas iba možno. Tak si sadáme do bufetu, dávam si limo, píšeme denník a dúfame, že tu dnes neskysneme. Tono šiel ešte obzrieť situáciu s inými spojmi a zrazu pribieha, že ide maršrutka do posledného moldavského mestečka Lipcani.
Tak ideme, je to za 25 MDL a už za tmy sa vezieme do najzápadnejšieho cípu Moldavska - okolo Râşcani, cez Edinet a Briceni. Tono cestou kecá s akousi učiteľkou. Ani jej nevidno do tváre, taká je tma. Ja driemem. V Lipcani nie je žiadny hotel a tak nás šofér maršrutky za našich posledných 30 leiek hodil na moldavsko-ukrajinský hraničný prechod Criva-Mamaliga. Je niečo pred 23h, začíname s prechodom hraníc. Moldavský vojak nás privádza k pasovákovi, ešte predtým nejaký colník s nami špásuje, hovorí, aby sme tu zostali, že zajtra s ním pôjdeme do najväčšej moldavskej jaskyne Emil Rakoviţa (má až 89 km!), ktorá leží neďaleko Crivy a tiahne sa vraj až na Ukrajinu. Vytvorená je v sádrovci, v najvýchodnejších výbežkoch Karpát. Mohlo by to byť zaujímavé. Žiaľ času je málo. Pasovák sa pýta, kde sme boli a dostávame výstupné pečiatky z Moldavska. La revedere, Moldova.

UKRAJINA

Prechádzame k rampe ukrajinského pohraničiara. Dáva nám vypísať imigračné karty, všetko vyzerá v pohode a zrazu z neho vylezie, že tu nemožno prechádzať hranicu pešo. Čo teraz? Odbehol sa opýtať nejakého nadriadeného a verdikt znie - máme čakať na nejaký autobus, ktorý nás prevezie cez hranicu. Len či nás vezme, keď všetko chodí také natrieskané? Pohraničiar je vojak záklaďák, núkame ho cigaretami - vraj sú dobré. Je celý nesvoj, lebo má problém, ktorý nevie vyriešiť. Sem tam prechádza osobák alebo tirák a vojak sa smeje, že na moldavskej colnici sú už všetci opití, lebo autá trúbia a rampu nikto neotvára. Tiráci sa boja vziať nás a osobáky sú plné. Snáď nás ten ľvovský bus zoberie, lebo tu zostaneme naveky. Je mi zima, vyťahujem spacák a Tono po chvíli tiež. Aj karimatky a zaspávame priamo pri búdke pohraničiara. Dúfam, že nás postráži, kým príde ten autobus.

Deň siedmy alebo ako sme sa dostali na Ukrajinu (30.8.2002)

Prudko sa budím, keď pred nami zastavuje ľvovský autobus. Už na prvý pohľad vidím, že je natrieskaný. Budím aj Tona a ten sa pýta šoféra, či nás vezme. Ani počuť, žeby nás vzali. O chvíľu našťastie prichádza ďalší autobus premávajúci na linke Kišiňov-Černivci. Jeden zo šoférov kýva hlavou, že nás vezme, no jeho kolega nás zas rázne odmieta. Net mesto! Vyzerá to, že je to v háji, my tu snáď zostaneme navždy. Náš vojak dvíha rampu a vpúšťa bus na colnicu. Zopár ľudí, čo stálo kráča za ním pešo. To treba využiť. Zapletieme sa medzi nich a keď budeme mať vstupnú pečiatku, už nás nevrátia. Kričíme na vojaka, že ideme, on čosi hundre, že sa to nesmie, no už sa vzďaľujeme. On je určite rád, že sa nás zbavil. V tom autobuse je akosi veľa ľudí a my sa s nimi staviame pred búdku s pasovou kontrolou. Ide to pomaly, ale predsa. Sme na rade. Tonov výzor sa akosi nepáči pasovákovi, ešte sa pýta, kam ideme a po nahodení údajov do počítača mu pečiatkuje pas i kartičku a ja som vybavený úplne bez problémov. Už by nám vstupu na Ukrajinu nemalo nič brániť. Kýva na nás šofér a keď vie, že vstupné formality máme za sebou, zoberie nás až do mesta Černivci. Chce 3$ za oboch. To je v pohode. Ešte nás čaká colná kontrola. Ľudia si všetko musia vybrať von z busu a v rade nás kontroluje colník. Po autobuse pred nami sa mu už asi moc nechce a tak to ani netrvá dlho.
O 4.10 nasadáme do autobusu a konečne vyrážame do mesta Černivci. Stojím iba v uličke a tak si sadám na zem a trochu driemem.

Černivci

Našťastie už okolo 5.45 sme v cieli a ešte za tmy vystupujeme na černiveckom avtovokzale. Najskôr by som rád navštívil mesto Kamjanec Podiľskyj a tak hľadáme nejaký spoj. Dispečérka na stanici nám hovorí, že o 6.25 ide maršrutka. To je super, len nemáme žiadne hrivny, čo je ukrajinská mena. Zmenáreň alebo obmin valjuty je ešte zatvorená a taxikár pred stanicou nás posiela do vraj neďalekého hotela Čeremoš. Uháňame teda tam - bol to vraj jeden z najluxusnejších hotelov Inturistu, no nás sklamal. Zmenáreň tu tiež majú zatvorenú. Skúšam aj bankomat, no je pri ňom taká tma, že neviem, či stláčam správne tlačítka. No peniaze mi nedal. Vraciame sa rýchlo na vokzal a našťastie nám šofér maršrutky mení 5$ na 25 hrivien (UAH). Aspoň niečo, aj keď v nie práve najlepšom kurze.
Na cestu teda máme, usádzame sa dozadu a o chvíľu sa vezieme, či skôr natriasame. Chytajú ma driemoty po prebdenej noci. Budím sa, keď stojíme v meste Chotyn. Tu stojí jedna z pohraničných moldavských pevností a vraj je novo zrekonštruovaná. Dnes už ale leží na území Ukrajiny. Za mestom opäť prechádzame cez rieku Dnester.

Kamjanec Podiľskyj

Do cieľa jazdy je to už iba kúsok a prichádzame do mesta Kamjanec Podiľskyj (Кам´янець Подiльський), ležiaceho na rieke Smotryč. Mesto leží na historickom území zvanom Podolie. Už počas jazdy som zahliadol staré mesto, no viacmenej je skryté za socialistickou zástavbou. Vystupujeme už klasicky na avtovokzale a chceme sa dostať k zámku-kreposti. Hneď vedľa stanice je veľká tržnica, kde si kupujem mäsový piroh. Je ako náš kúpený v Bratislave. K zámku sa nám pešo nechce a na radu spolucestujúceho z maršrutky si berieme taxík. Prechádzame ponad hlboké údolie rieky Smotryč, krížom cez staré mesto a zastavujeme pred Tureckým mostom vedúcim opäť cez Smotryč.
Staré mesto je totiž postavené na ostrohu nad riekou. Jej okolité svahy sú skalnaté a pôsobia veľmi malebne. Ten pohľad, čo sa nám naskytol sa mi nadlho vryje do pamäti. Pred nami je starobylý zámok s niekoľkými vežami, mám pocit akoby som sa vrátil o niekoľko storočí späť. Konečne si poriadne balím ruksak, lebo v noci v tom zmätku som tam všetko iba nahádzal. Prechádzame kamenným Tureckým mostom (je oveľa starší, Turci ho iba prestavali), vpravo na kopci vidno modrý kostol св. Юря, vľavo dolu na brehu rieky je zase drevený kostol Поскровска церква. Zámok bol postavený ako drevená stavba už v 10.-13. st., v 16. st. ho prestavali talianski vojenskí inžinieri z kameňa. Dodnes sa zachovalo 9 veží, každá má iný tvar. Najstaršou je Nová východná veža a najvyššou Papska alebo Kamaljucká veža. Zámok otvárajú až o 10h a tak sa prechádzame po násypoch a bastiónoch tzv. Nového zámku, ležiaceho za ním. Ten ale nikdy nedostavali. Na násype babka pasie kozy a je odtiaľ pekný výhľad na zámok i staré mesto. Škoda, že to je proti slnku, fotografie odtiaľto by boli veľmi pekné. Obchádzame zámok popod mohutné hradby. Vraj keď Turci zastali pod týmito múrmi, iba zvolali "Čo Alah postavil, môže zbúrať jedine Alah".
Hlavná brána už je otvorená a tak vchádzame dnu. O chvíľu je tu i predavačka lístkov a vstupné do zámku činí iba 1,50 UAH, čo veľmi radi zaplatíme. Majú tu i celkom peknú pohľadnicu. Nádvorie zámku je porastené trávičkou, vzadu sa jedna z veží opravuje. Prešiel som sa ochodzou, pozrel si etnografické múzeum s expozíciou ľudových zvykov (aké podobné na naše!), väzenie i mučiareň. Vpravo od vstupnej brány je pod vežou hlboká studňa s veľkým dreveným kolesom na čerpanie vody z nej. Zo zámku pekne vidno katedrálu sv. Petra a Pavla s vežou minaretu. Divná kombinácia, no je to dedičstvo tureckej nadvlády. Už sa teším do starého mesta.
Opäť prechádzame Tureckým mostom, za ním bola kedysi Hlavná brána a tzv. Arménsky bastión. Vpravo stojí Trinitársky kostol s bohatou barokovou výzdobou a sme v centre bývalej arménskej štvrte, na tzv. Arménskom rýnku (Вірменський рынок). Vľavo sa opravuje kostol Dominikánov, na konci je bývalá seminárna budova ortodoxnej cirkvi, dnes obrazová galéria. Vpravo za obnoveným arménskym domom je vežovitá arménska cerkva sv. Mikuláša. Na ľavej strane pretiahnutého námestia sídli akási krajčírska firma. Stretávame skupinky zahraničných turistov, zdá sa, že cestovný ruch pomaly dorazil už aj sem. Centrom ukrajinského a poľského obyvateľstva bolo tiež rozsiahle námestie (Українсько-Польський рынок), kde dnes stojí radnica (mimochodom najstaršia na Ukrajine) a vedľa je budova tzv. Arménskej studne. Z radnice práve vychádza mladomanželský pár, asi sú už svoji.
Ešte chceme vidieť katedrálu sv. Petra a Pavla. Do jej areálu sa vchádza Triumfálnou bránou, kde žobre niekoľko bábušiek a sme pred vchodom, kde pod minaretom predáva sväté obrázky a pohľadnice pán, na ktorého nás upozornila pani na zámku. Minaret postavili Turci v časoch ovládnutia mesta a kostol premenili vtedy na mešitu. Má výšku 36,5m a predavač nás pustil dnu, aby sme po 145 schodoch vyšli naň. Zámok i staré mesto máme ako na dlani. Na vrchole minaretu Poliaci postavili pozlátenú sochu Panny Márie a takáto kombinácia (minaret+Mária) je iba tu a nikde inde na svete. V kostole je zaujímavé schodište s arabským nápisom. Tiež pamiatka na časy tureckej nadvlády. Pred katedrálou je kamenný pomník posledného obrancu mesta v tvare kmeňa stromu. Pod bránou venujem jednej bábuške zopár drobných a Troickou ulicou vychádzame zo starého mesta. Z mosta cez údolie Smotryča pekne vidno zarezanú rieku s Čiernou vežou nad skalnými útesmi.
Na stanicu sa nám vôbec nechce ísť pešo a tak využívame autobus-deduška č.19. Okolo tržnice sme sa vrátili na vokzal, zisťujeme si spojenie do Černiviec a na tržnici si v dobrom kurze meníme 15,50 USD (1$ = 5,30 UAH). Do odchodu busu máme ešte nejaký čas a tak obzerám miestny bufet a dávam si ukrajinský boršč a pivo a ešte aj kotletu (mleté mäso) so zemiakovou kašou a šalát; to už iba hádžem do seba, lebo čas odchodu autobusu sa rýchlo priblížil. Bus je starý, dosť plný, my našťastie sedíme a poctivo sa v tom sparne potíme. Pred odchodom prešlo autobusom zopár žobrajúcich indivíduí, jeden sa za všetkých pomodlil (samozrejme nie zadarmo) a môžeme vyraziť. Cestou do Černiviec opäť driememe. Celkom ma z toho chodenia bolia nohy.

Černivci

Po 16 h sme späť v meste Černivci (Чернівці) a vystupujeme tam kde ráno, na autobusovej stanici. Úlohou č. 1 je dostať sa na železnodorožnyj vokzal, čo je vlaková stanica a zistiť si nejaký vlak, najlepšie nočný do Ľvova. Stanica je ale poriadne ďaleko a tak sa radšej zvezieme trolejbusom. Zastávku nachádzame až na druhý pokus a nekonečne dlhou ulicou - zvanou vulica Golovna smerujeme k centru. Tono ju považuje za najdlhšiu ulicu na svete. Cestuje s nami akýsi blázon, ktorý najskôr cez telefón niekomu strašne vynadal, potom sa neustále vypytoval na vlakovú stanicu a keď zbadal kostol, strašne chcel vystúpiť mimo zastávky a hulákal na celý trolejbus. Zaujímavé je, že centrum mesta sa nachádza na kopci a dolu k stanici je to celkom strmé.
Trolejbus zastavuje rovno pred staničnou budovou a už pátrame po nejakom vlaku. Ľvov nám ide o 20.45 a ráno sme tam pred 9 h. To je úplne skvelé, len neviem, čo tak dlho ten vlak pôjde. Nezdá sa mi to až tak ďaleko? No aspoň sa poriadne vyspíme. Kupujeme si teda dve plackarty a čas do odchodu využijeme na prehliadku mesta. Černivci sú pomerne veľkým mestom, veď to bolo hlavné mesto Bukoviny, ktorá bola v minulosti súčasťou Rakúsko-Uhorska. Dnes sa o Bukovinu delí Ukrajina s Rumunskom.
Trolejbusom sme sa zviezli k Poľskému katolíckemu kostolu a ešte som si odskočil k ortodoxnej cerkvi sv. Paraskievy Srbskej. Odbehol som si aj k hlavnej pošte dúfajúc, že tam kúpim pohľadnice. Nemali, no v poštovom stánku pred ňou áno. Dominantnou budovou Hlavného námestia (Centralna plošča) je budova radnice (Міська ратуша). Z námestia vychádza hlavná pešia zóna mesta - vulica Kobyljanska. Sú tu početné kaviarne a reštaurácie, mnohé budovy chátrajú, no aj sa opravujú. Ulica nás privádza k Ortodoxnej katedrále a od nej sa dostávame k pamätníku Červenej armády (musí byť, no nie?), ktorý stojí na okraji pekného parku. Odtiaľ sme ulicou Kotljarevskogo prešli na Teatralnu plošču a Univerzitnou ulicou pokračujeme k jednej z najväčších pozoruhodností mesta a tou je budova Černiveckej univerzity.
Vraj najkrajšia na svete. Budova z červených tehál je zmesou byzantského, maurského a iných štýlov (lepšie povedané budovy) a bola v 19. st. navrhnutá českým architektom Hlávkom. Samozrejme ešte v časoch Rakúsko-Uhorska. Pochádza teda z rokov 1864-82 a bola pôvodne sídlom bukovinských úradov. Dnes je tam univerzita s niekoľkými fakultami. Areál už je zatvorený, no chlapík pri bráne si zapýtal 5 UAH a sme vo vnútri na pekne upravenom nádvorí. Komplex budov je skutočne rôznorodý a v lúčoch zapadajúceho slnka pôsobí veľmi zaujímavo. Tu sa študentom určite študuje príjemne. Kúsok cesty späť sa vezieme trolejbusom. O dve zastávky však končí a ani neplatíme za lístky.
Máme smäd a tak si sadáme do jednej z množstva záhradných reštaurácií na ukrajinské pivo Oboloň. Prisadáme si k akémusi playboysky vyzerajúcemu mlaďasovi, no nakoniec sa z neho vykľul normálny chalan, s ktorým sme pokecali o živote v meste a na Ukrajine. Všetky stoly sú obsadené a je tu množstvo cudzincov. Zodpovedá tomu aj cena piva. Už je čas ísť na stanicu a tak sa lúčime a kráčame pešo. Je to dosť ďaleko, dnes som nachodený až až. Náš vlak je už pristavený a veru je dosť plný. Hlavne Poliakov. Nachádzame naše miesta, vo vlaku je zatiaľ tma - vraj rozsvietia až keď sa pohneme. Tono ešte odbieha kúpiť niečo na pitie a čakáme na odchod. S nami sedí mladá rodinka s malým neposedným Jurom, mamičke sa darí pri otváraní fľaše obliať ma citronádou. Moje nohavice si na našej ceste toho "vytrpeli" dosť. Už sme mali dávno vyraziť, zo stanice už odišlo všetko okrem nás a konečne s 3/4 h meškaním sa hýbeme aj my. Pripravujem si lôžko a keďže som unavený, problém so spánkom vôbec nemám. Vlak šiel počas noci cez Kolomiju a po polnoci cez Ivano-Frankovsk.

Deň ôsmy alebo cesta Ukrajinou domov (31.8.2002)

Spal som veľmi dobre až na to, že nad ránom mi bola zima na nohy. Vlak v noci chodil cik-cak a preto mu to tak dlho trvalo (trasa Bondariv - Kaluž - Bolechiv - Stryj - Chodviči - Židačiv - Chodoriv - Vibranivka - Stare Selo a Ľviv). Meškanie sme dohnali a takmer presne podľa cestovného poriadku sme v Ľvove (ukrajinsky Ľviv alebo Львів).

Ľvov

Našou prvou úlohou na ľvovskej stanici je nájsť ďalšie spojenie čo najbližšie k našim hraniciam. Priame vlaky do Užhorodu sú už fuč a ďalší ide až okolo pol tretej. Ešte je tam napísaný rýchlik Kyjev - Praha, mne sa zdá, že ten ide cez Poľsko, no radšej sa spýtame. Mýlil som sa, ide cez Slovensko a teda cez Mukačevo a Čop. Pôjdeme teda s ním do Mukačeva. Plackarty už nie sú a tak si kupujeme lístky "kupejnyje". To znamená, že drahšie a do uzavretého kupé. Máme ešte asi 11/2 h času a keďže historické centrum mesta je pamiatkou UNESCO, rád by som videl aspoň centrálne námestie Rynok.
Nasadáme teda na električku-pamätníčku č. 9 a po asi 25 min jazdy sme v centre na námestí Soborna. Tu je trhovisko, tzv. Galic´ky rynok a socha kniežaťa Danila. Rýchlo utekáme ulicou Galic´ka na Rynok, ktorému v strede dominuje budova radnice. Okolo sú početné meštianske domy, niektoré opravené, iné ošarpané. V SV rohu námestia vidíme cez uličku kostol Dominikánov a cez Ruskú ulicu Uspensku cerkvu. Na JZ námestia sa príde k rímskokatolíckej katedrále, ktorá je čiastočne gotickou stavbou. V meste je akosi veľa žobrákov, viac než bolo bežné doteraz. Zrejme reakcia na narastajúci počet turistov. A bude to aj tým, že Ľvov je veľkomesto s viac než miliónom obyvateľov. Zaujímavosťou je veľké množstvo kníhkupectiev, často jedno vedľa druhého. A všetky otvárajú až o 10h. Asi tu ľudia dlho spávajú. Mesto mi silno pripomína Prahu či Brno. Škoda, že máme tak málo času. Budem sem musieť ešte niekedy prísť...
Už doslova utekáme na zastávku električky č.9 a vezieme sa späť na vokzal. Konduktorka obieha cestujúcich a vyberá za lístky. To je tu obvyklé. Na stanici ešte stíham kúpiť chlieb, jablkovú limonádu a výborný nanuk. Dlhý rýchlik (skoryj poezd) má aj priame vozne z Odesy a tie končia v Čope. V kupé sme s jedným chlapíkom, čo ide práve z Odesy. Vyrážame takmer presne a teším sa na scénicky pekný prejazd cez Ukrajinské Karpaty.
Cestou si pochutnávam na klobáske, čo mi doma pribalila Maca. Vlak prechádza cez Stryj, údolím rovnomennej rieky a dostávame sa medzi hory. Stojíme v Skole a v Slavs´kom, to už sme v údolí rieky Opir. Vlak ide pomaly, stúpame stále vyššie a prechádzame cez niekoľko mostov a viaduktov. Poslednou zastávkou pred hlavným karpatským hrebeňom je Beskid a tu nás už víta nápis "Vitajte v Zakarpatí". Prechádzame dlhým tunelom a sme naozaj na Zakarpatskej Ukrajine. Pomaly klesáme, tunelov je na trati ešte niekoľko a aj krásnych vysokých viaduktov. Nádherné lúky okolo sú všade pokosené, seno sa suší, dobytok pasie a dedinky okolo trate zdobia drevené kostolíky-cerkvy. Na pohľad idyla, no život je tu určite ťažký. Pred nami sa dovysoka týči hôlnatý hrebeň poloniny Boržava. Ten by som niekedy chcel prejsť. Trať sa zatáča dolu do údolia takmer o 360º a sme v známom mestečku Volovec. Tu čakáme protiidúci vlak a naberáme 30 minútové meškanie. Ďalšou významnou zastávkou je Svaljava a už popri rieke Latorici prichádzame do 2. najväčšieho mesta Zakarpatia - Mukačeva (Мукачеве).

Mukačevo

V meste je pekný zámok Palanok, no my musíme ísť na avtovokzal a nejako sa dostať do Užhorodu. Snáď nabudúce (to si už hovorím druhýkrát). Berieme si krívajúceho taxikára, zjednal som cenu zo 6 na 5 UAH a odviezol nás na autobusovú stanicu. Tá sa za 4 roky nijako nezmenila - stále samá jama a výmoľ. Máme opäť šťastie, o chvíľu ide maršrutka do Užhorodu a vezme nás. Do odchodu ešte stíham kúpu cukríkov Zuzaniným deťom. Celé vrecko. Vyrážame na ďalšiu cestu, na kopci sme ešte zahliadli zámok Palanok, prešli sme mostom cez Latoricu a už uháňame smer Užhorod. Je to iba 44 km a tak cesta netrvá dlho.

Užhorod

V Užhorode vystupujeme na autobusovej stanici, ktorá je výnimočne hneď vedľa vlakovej a pýtame sa na nejaký bus do Michaloviec. Vraj ide až o 21.30 Bratislava a tak dlho sa nám vôbec nechce čakať. Od zavedenia vízovej povinnosti s Ukrajinou tých autobusov poriadne ubudlo. Dohadujeme sa s mladým taxikárom na cene po slovenské hranice a za posledné hrivny si kupujem akúsi kazetu s ukrajinskou hudbou a ten istý dobrý nanuk, čo som mal v Ľvove. Prehliadku mesta zas odkladáme nabudúce. Taxikár nám to chcel účtovať podľa taxametra, no radšej sme sa dohodli na pevnej cene. Cestou vidíme policajtov ako zastavujú autá, ktoré nedali prednosť chodcom na prechode. Vraj majú nový zákon a taxikár to hneď oznamuje centrále. Po 6 km sme na hraničnom prechode. Akýsi Ukrajinec nám ponúka odvoz do Michaloviec za 30$. Asi sa zbláznil. Fotím si ešte veľkú sochu partizána a vojenskú strážnu vežu a ja sa zvečňujem pod nápisom УКРАЇНА. O 17.55 začíname prechod hraníc. Ukrajinská strana úplne v pohode, na našej colnici čakáme na akýsi lístoček, ktorý potom odovzdáme na poslednej rampe. Ináč rovnako bez problémov. Prichádza sem aj párik Čechov - práve sa po mesiaci vracajú domov z Krymu. Vraj bolo výborne. 18.20 máme formality za sebou, vlastne na Slovensku je o hodinu menej a teda iba 17.20.

SLOVENSKO

Skúšame niečo stopnúť, zastavuje iba nejaký Ukrajinec a ten chce za odvoz peniaze. Pôjdeme radšej do Vyšného Nemeckého na autobus, snáď niečo pôjde. Do dediny je to iba kúsok a máme veľké šťastie; akurát ide autobus a až do Košíc, čo je úplne ideálne. Cestou popíjame z Tonovej fľaše, ktorú má ešte z domu, pozorujeme kopce Vihorlatu a Zemplínsku Šíravu. Tono sa baví na jednej blondínke s malým synom a jej otcovi - diktátorovi. Prešli sme cez Michalovce, v Sečovciach si kupujem dnešné noviny a podvečer sme v Košiciach.

Košice

Vlak na Blavu máme až 23.20 a tak sa ideme najesť niekde do centra mesta. Zakotvili sme v reštaurácii Bomba a dávam si viedenskú roštenku s opekanými zemiakmi a čierny čapovaný Šariš. Potom sa prechádzame Hlavným námestím, fotím si pekne nasvietený dóm sv. Alžbety, radnicu i Jakabov palác. Rýchlik SPIŠAN je takmer prázdny a tak v kupé môžeme ležať. Zaspávam akýmsi polospánkom.

Deň deviaty alebo veď už sme doma (1.9.2002)

Zo staníc vnímam iba Štrbu a budím sa až v Považskej Bystrici. Už spať nebudem, aby sme náhodou neprespali Trenčín. Tam vystupujeme a čaká nás záverečná jazda osobákom do Bánoviec, kde sme ráno pred 5h. Tu sa končí naše dobrodružstvo - čaká ma Maca s partiou a aj Danka šla Tonovi oproti, len trochu neskôr a stretli sa až cestou.

Pokud jsou v článku uvedeny ceny a není uvedeno jinak, jsou z roku 2002. To znamená že jsou více než dva roky (přesně 8) neplatné! Ale pro orientaci určitě poslouží dobře, aktuálnost cen si ověřte třeba v diskusním fóru.

Co ještě zde můžete najít?

MOLDAVSKO, PODNESTERSKO, UKRAJINA 2002 - tabulky
Stažení cestopisu ve formátu word (s obrázky, radami apod. - 1MB)

Podívejte se do FOTOGALERIE na fotky
Vyhledejte si tipy na cesty, info kde pro víza atd